VÝCHODOČESKÉ DIVADLO PARDUBICE

10. leden 2019

Kapitán Skvělouš očima Sáry Čermákové

Režisérka Sára Čermáková
Pro první novoroční premiéru v našem divadle připravujeme v rámci cyklu INprojekty scénické čtení hry současného britského dramatika Alistaira McDowalla Kapitán Skvělouš. Na výběru této tragikomedie ze života komiksového hrdiny jsme se shodly s mladou slovenskou režisérkou SÁROU ČERMÁKOVOU, absolventkou (2017) oboru činoherní režie na brněnské JAMU.
Sára má za sebou řadu režií především moderní dramatiky v českých i slovenských divadlech, jako asistentka režie pracovala na inscenacích Anny Davidové (dříve Petrželkové) či Rastislava Balleka. Nyní působí v bratislavském Divadle Ludus, jediném slovenském profesionálním divadle, které se věnuje tvorbě pro děti a mládež, a ve volných chvílích se ráda podílí na autorských inscenacích ochotnického divadelního spolku v Sološnici, své rodné dědině na Záhoří.
Následující rozhovor s režisérkou budiž nejen zkouškou vaší znalosti slovenského jazyka, ale především srdečnou pozvánkou na další inscenaci současné světové dramatiky, zajímavou nejen doslova svou jedinečností (v cyklu INprojekty uvádíme inscenace většinou jen jednou), ale také možností se po představení zapojit do diskuse s tvůrčím týmem, na kterou tentokrát přijal pozvání i překladatel hry Jakub Štrom.

Do finále se při našem společném výběru hry dostaly dva texty – kromě Kapitána Skvělouše to byl jeden text slovenského autora Viliama Klimáčka. Proč jsi nakonec dala přednost tomu anglickému?
Asi preto, že som si chcela skúsiť výzvu a nestaviť „na istotu“. Klimáčkov text je dobrý, o tom niet pochýb, ale je to klasicky vystavaná dráma, ktorá si proste žiada viac priestoru, viac času. Skvělouš je viac free. Nemá napríklad repliky pridelené ku konkrétnym postavám a dáva nám tým možnosť variovať, skúšať. Celé to je samozrejme závislé na tom, že to má byť text na INprojekt, na malú scénu, v krátkom čase. Ak by som mala vybrať text na celovečernú inscenáciu, asi by som si vybrala Klimáčka.

Čím myslíš, že by si náš superhrdina mohl získat i diváky?
Na mňa Skvělouš pôsobí viac ľudsky ako superhrdinky… Má dosť chýb, robí blbé rozhodnutia, nevie odpovedať svojej dcére na základné otázky a v tom mu nepomôžu ani laserové oči a iné superschopnosti. Tak snáď si divákov získa aj poznaním, že ich bežné starosti a trápenia majú aj superhrdinovia. A že aj keď sa občas každý z nás snaží takým superhrdinom byť, nie vždy je to nutné.

Kapitán Skvělouš je původně monodrama a také se tak často v zahraničí inscenuje. My jsme se ale rozhodly rozdělit text mezi čtyři herce. V čem podle tebe spočívají výhody (popř. nevýhody) těchto dvou možností inscenování?
Tak na prvý pohľad to ako monodráma nevyzerá. V texte sú dosť konkrétne zadané situácie a postavy, ale verím, že pracovať s ním ako s monodrámou môže byť zaujímavé. My sme sa rozhodli rozdeliť text medzi 4 hercov najmä preto, že tvoríme scénické čtení a ešte k tomu v extrémne krátkom čase. Monodráma si vyžaduje naozaj precízne spracovanie, pre jedného herca veľmi náročné. Aj keby sme boli geniálni, v priebehu 16 hodin čistého času na skúšanie by sme to asi nedali a zbytočne by sme komplikovali veci sebe a v konečnom dôsledku aj divákom. Text dáva rovnaký priestor všetkým hercom, a to vnímam ako bonus a veľmi sa na spoluprácu s nimi teším.

Máš už nějakou představu o scénografii? Na první pohled se nabízí např. nějaká „komiksová realita“…
Áno, komix sa dosť ponúka. Predpokladám, že v nejakom zmysle sa tam nakoniec aj objaví. Ešte nemám konkrétnu predstavu, ale vzhľadom k tomu, že sa v hre skáče z priestoru do priestoru a z reálneho života k superhdinským povinnostiam, tak verím, že veľkú časť scénografie „vytvoria“ herci – uvažujem najmä nad svetlami a nad hereckými strihmi, ktoré ale v konečnom dôsledku pôsobia ako tie strohé komixové bubliny. Takže minimálne formou by sa to komixu podobať mohlo.

Už jsi někdy zažila takovou „bojovku“, na jakou se chystáš u nás? Mám na mysli přípravu scénického čtení během pouhých tří zkoušek a jedné generálky.
Asi ani nie. Môj najväčší punk bol v roku 2017, keď som pre brnenský Triptych vytvorila krátku autorskú inscenáciu Svoradova 2, ktorá bola uvedená na sklepní scéne klubu Mýdlo. V tom istom roku som mala možnosť pripraviť čítanie do pražského Švandovho divadla. Išlo o večer „Malých izraelských specialit“, ktorých preklady vznikli v rámci prekladateľskej dielne Dília. Pracovala som s textom Nehoda (Hillel Mittelpunkt) a s hercami som sa pripravovala dlhšiu dobu, aj keď mimo priestoru divadla. Ešte si spomínam na prvé stretnutie so sološnickými ochotníkmi, ktorí ma poprosili o pomoc pri rozpracovanej inscenácii – dali sme to dokopy za dve skúšky do premiéry.

Ve svých posledních režiích ses zabývala hlavně současnými dramatickými texty, které se velice často zaobíraly mezilidskými vztahy. Skvělouš tedy vlastně není výjimkou. Láká tě inscenace nějaké veskrze klasické hry?
Láka ma veľa vecí. Na niektoré ešte zbieram odvahu a možno sa k nim niekedy dopracujem. Je pravda, že väčšina mojich režií vychádzala zo súčasných textov, ale neviem prečo. Asi som v nich lepšie videla seba a tému, ktorú som chcela riešiť. Asi mi dávali väčší priestor na realizáciu. A možno som prosto len „veskrze klasickou hru“ ešte nečítala v ten správny čas a na správnom mieste. Určite to nie je tak, že by som sa im zámerne vyhýbala.

Kdy / jak tě napadlo, že by ses chtěla věnovat divadelní režii? Proč právě JAMU? V Bratislavě lze režii přece také studovat.
Na túto otázku sa ťažko odpovedá. Ja ani sama neviem, čo bol ten konkrétny zlom, kedy som sa rozhodla. Mám také zvláštne šťastie v živote, že sa mi veci nejak prirodzene dejú. A zatiaľ sa teším, že sa dejú správne. Je pravda, že už na základke sa vo mne prejevovali také divadelné (alebo skôr direktívne?) sklony, ktoré sa so mnou odvtedy ťahali. Ale nebolo to nič geniálne, iba obyčajná potreba „vytvárať veci, situácie“. Pamätám si, že v určitom období som chcela byť aj herečka. Klasicky som chodila na dramaťák, do amatérskych divadiel v okolí a tak. A keď bolo obdobie hľadania vysokej školy, tak som nič iné ako divadlo nenašla. Nič, čo by vo mne vzbudzovalo záujem a túžbu poznávať. Fakt nič. Jasné, že som si pre pokoj v rodine musela dať prihlášku aj na „normálnu“ školu, bol to marketing. Ale všetky moje prijímačky (okrem JAMU) boli totálna spleť neuveriteľne smiešnych až absurdných situácií. V Bratislave na VŠMU sa dá réžia samozrejme študovať tiež, bola som na prijímačkach aj tam. Ale ja som (neviem prečo) od začiatku vnútorne viac mierila na JAMU. No a výsledok bol taký, že ma vzali iba na JAMU. To bol asi ten moment, keď som sa vážne rozhodla, že sa chcem venovať divadelnej réžii! Tak už odpoveď mám. (smích)

Od září minulého roku pracuješ jako PR v bratislavském Divadle Ludus, které nyní čeká zásadní proměna. Můžeš o tom a o své práci trochu pohovořit?
Jedna zo zmien, ktorá by sa tam v najbližšom období mala stať je, že sa viac zameráme na študentov 12+. Našim cieľovým divákom by sa mal stať dospievajúci človek. A témy, ktoré mu prostredníctvom divadla dáme, by mu v tomto dospievaní občianskom, telesnom aj duševnom mali pomáhať. Súčasný riaditeľ divadla Martin Kubran má naozaj veľké vízie toho, kam by sa divadlo v najbližších sezónach malo dostať. Ale takáto „renesancia“ si vyžaduje dlhší čas a zanietených spolupracovníkov. Ja pracujem na projekte, ktorý by mal uzrieť svetlo sveta začiatkom sezóny 2019/2020 a bude sa venovať básnikovi katolíckej moderny Rudolfovi Dilongovi. Samozrejme, jeho príbeh uvidíme v kontraste dejín, ktoré do jeho súkromia výrazne zasiahli. Verím, že sa nám podarí vytvoriť životaschopné divadlo, ktorého „iniciačný obrad“ bude dôležitý pre veľa mladých ľudí.
Anna Hlaváčková

Britský dramatik Alistair McDowall, foto Johan Persson