VÝCHODOČESKÉ DIVADLO PARDUBICE

20. květen 2014

Seznamte se s Elfriede Jelinek skrze režii Juraje Augustína

Letošní sezónu mimořádných setkání se současnou dramatikou – cyklus INprojekty – zahájíme uvedením dramatu Poutník vyhraněné literátky a dramatičky Elfriede Jelinek. Jako malý inscenační projekt ho bude režírovat mladý talentovaný režisér JURAJ AUGUSTÍN, letošní absolvent brněnské JAMU, který se v následujícím rozhovoru s vámi podělí o své myšlenky...

Při výběru textu pro náš INprojekt jsem cítil, jak je pro vás důležité, aby vás samotný text výrazně oslovil. Jaké máte tedy kritéria pro výběr textu, do kterého se máte režijně pustit?
Je pre mňa ťažké natrafiť na divadelný text, ktorý by ma po prečítaní zasiahol do takej miery, aby som cítil, že by malo zmysel sa s ním stretnúť, či už vo forme inscenácie, scénického čítania alebo formou iného projektu. Takýchto textov nie je veľa, pretože musia prirodzene prejsť postupným výberom - s textom si človek musí sadnúť ako so ženou. Už po prvom stretnutí cíti, či k sebe majú alebo nemajú blízko, či má zmysel ich vzťah skúmať a objavovať ďalej... Ak sa toto stane, svet je zrazu krajší a človek má o vzťah viac. Nasleduje hľadanie spojníc v témach, ktoré v sebe nesieme - ja aj text. Môže sa stať, že aj keď sme si blízki, nenájdeme spoločnú tému a tak sa musíme rozlúčiť. Ak tému nájdeme, je takmer vyhrané, zostáva sa len skoncentrovať na formu, ktorou text tému poníma a skonfrontovať ju so svojim videním sveta a divadla. Tu sa však väčšinou cesta nájde, pretože obaja, ja aj text, chceme dospieť k inscenácii.
Ak však k prvotnému prebliknutiu nedôjde, snažím sa od textu utekať - jednalo by sa o vzťah umelý, nanútený, akúsi pretvárku a to nikdy nerobí dobrotu. Len raz som sa do takéhoto textu donútil a skúsenosť to bola veľmi strastiplná, bez žiadúceho výsledku.


Jak důležitý pro vás divadelní text je a jak podstatnou roli hraje výsledně ve vašich inscenacích?
Veľmi často pracujem s hercami na improvizáciách, veľa vychádzame z najrôznejších pohybových a pohybovo kontaktných cvičení. Moje inscenácie väčšinou prejdú v spolupráci s dramaturgom veľmi výraznými úpravami na rovine textu, či už pridávaním, odoberaním postáv, dopisovaním textov a dopĺňaním replík z najrôznejších zdrojov. Vo výsledku považujem text za prvok inscenácie rovnoprávny s pohybom, mizanscénou, temporytmom, atď. Ale napriek tomuto všetkému sa považujem za tvorcu, ktorý veľmi, niekedy až prehnane, ctí text. Nech je to, ako chce, keď pracujem s konkrétnou hrou, tak na počiatku je vždy text a naša spoločná (moje a jeho) téma. A práve v dialógu - medzi mnou a hrou - text upravujeme, meníme, škrtáme, vytvárame skúšobný plán, scénografiu a pod.
Text je pre mňa síce „len“ materiálom, ale materiálom prvotným a preto základným, pretože od neho sa to všetko odvíja. On je základným a určujúcim pôdorysom/plánom/nákresom celého projektu.


Ve Studiu Marta na brněnské JAMU jste režíroval hry, které jsou jednak nesmírně obtížné, jsou až určitou režijní metou či výzvou, a jednak je spojuje výrazná básnivost textu: Ibsenův Peer Gynt a Lorcova Krvavá svatba. Kladete si rád vysoké cíle? A jak se spojuje poetika těchto her s poetikou vaší?
Nie je to otázka vysokých cieľov. Mám rád kvalitné texty. Dobré hry sú režisérovi oporou a vytvárajú kostru inscenácie. V žiadnom prípade sa nebavíme len o „slovách“ textu. Kvalitná hra má presne vybudovaný temporymus, štruktúru, postavy. Z tohto pohľadu sa dá dobrá hra odtancovať, pohybovo stvárniť bez použitia jediného slova hry a stále to bude inscenácia daného textu. Tento problém často vidím v súčasnej dramatike, kde sú často krásne naukladané slová, ale bez vnútornej kostry. V súčasnosti sa často píšu hry, ktoré keď úplne rozoberiete, zostanú vám len slová a slová... - z toho nepostavíte predstavenie. V tomto prípade nejde o divadelný text, ale o text ako materiál na svojbytnú inscenáciu.

Ovlivnilo vás studium na JAMU třeba směrem k experimentům, obdivu postdramatiky nebo k dramaturgii tématu?
Samozrejme. V prvom rade mi však otvorilo oči a ukázalo, že veci, čo sú u nás považované za experiment, avantgardu, sú v blízkom zahraničí už starou klasikou. Som presvedčený, že v Česku a na Slovensku mnoho ľudí stále s rešpektom pristupuje napríklad k absurdnej dráme (dramatike absurdna), aj keď ide o hry staré často viac ako 60 rokov. A je na nás tvorcoch, ktorý tento časový náskok môžeme aspoň ako-tak dohnať, ako ho sprostredkujeme divákovi tak, aby sa napr. dokázal odpútať závislosti na deji, tak ako je to vo mami spomínanej postdramatike.

Jakými dalšími směry se v divadle rád vydáváte? Jaké typy divadla či divadelní tvary vás baví?
Som veľký zástanca divadla, ktoré rado pracuje, veľa a poctivo skúša, ktoré sa nebojí hľadať a skúšať nové spôsoby práce a vyjadrenia. Preto sú mi veľmi sympatické malé skupiny, ktoré pracujú až skoro tzv. laboratórnym spôsobom práce na tréningovej báze, zamerané na herca, pohyb, či na prácu s hlasom inak, ako sme bežne zvyknutí.

Scénické čtení či scénická skica je neobvyklý tvar. Co podle vás potřebuje, jaký přístup režiséra a herců?
V prvom rade ide o boj. Pretože ak vnímame ako prvoradú funkciu scénického čítania „prezentáciu textu“, stretávame sa s tým, že by sa režisér mal uskromniť a nechať vyniknúť text tak, ako to zamýšľal autor. A tu je bod úrazu. Nikto z nás nevie, ako to autor myslel. Ani najpodrobnejšie scénické poznámky v tomto smere nie sú nijak nápomocné. O to väčšiu váhu u scénického čítania, ako u inscenácii, kladiem na to, aby som si s textom sadol v čo najväčšej možnej miere. Aby som po celý čas mal pocit (nič istejšieho, ako pocit, v tejto chvíli nemáme), že všetko, čo budem robiť, bude plne v mene textu a kvôli tomu, aby som divákovi predal pocit/zážitok mnou čítaného textu. Ak z textu vychádza úzkosť, stiesnenosť, som presvedčený, že je na mieste odohrať scénické čítanie v uzavretom, klaustrofobickom priestore, aj keď scénická poznámka označuje za miesto deja futbalový štadión (táto poznámka by samozrejme mala pre diváka zaznieť).

Zabýváte se podobným způsobem práce rád? Co vám osobně přináší? Na kterých scénických čteních jste již pracoval?
Ak by bola inscenácia plnohodnotným vzťahom medzi textom a režisérom, tak scénické čítanie je letnou láskou. Je pravá, je úprimná, možno nás baví o to viac, pretože vieme, že sa jedná o dobu veľmi určitú (4-5 skúšok), nie je čas na hádky a rozpory, skôr hľadáme, čo máme spoločné, a to rozvíjame. Inscenoval som niekoľko scénických čítaní: prvým bol môj vlastný divadelný text Prievan, potom nasledovali texty: Muž a pes (Michal Pětík), Ohlušujíci pach bílé (Massiny, divadlo Zlín), Sestričky (Pavel Trtílek) či naposledy Bezesná noc (Pavel Trtílek).

Jak již bylo řečeno, inscenoval jste Ibsena či Lorcu. Hledáte v současné dramatice podobně výrazné talenty? Co ze současné dramatiky vás baví?
Nepovažujem sa za znalca ani hľadača v oblasti súčasnej dramatiky. Som skôr náhodný strelec, ktorý sa čas od času stretne so súčasným textom, ktorý ho osloví.
V súčasnej dramatike mám asi najväčší problém s nájdením si témy, u ktorej by som mal pocit, že je vo mne hlboko zakorenená a tiež, že by to takto pociťovali aj ľudia okolo mňa. Nemyslím, že by sa jednalo o tému povrchnú, týka sa však asi skôr iného sveta, skupiny ľudí, z akej som ja. Na druhej strane som veľmi vďačný za to, že aj mnoho českých autorov hľadá cestu a spôsob ako sa odprostiť od deja, prípadne doňho nevkladať všetky tromfy hry. Ak od deja upustíme, tvorcovia aj divák majú úžasnú príležitosť zamerať sa na ostatné nemenej dôležité atribúty hry. Ako pre autora, tvorcov, tak pre divákov sa jedná o stále nový pohľad na divadelný svet. Som však presvedčený, že ak sa naučíme v tomto svete tvoriť a vnímať ho, naskytnú sa nám úplne nové obzory.
Nešťastie súčasných textoch tkvie práve v ich plusoch. Dej kedysi tvoril základ a kostru textu, nedá sa len tak opustiť, musí sa nahradiť. S opustením dejovej linky pracuje mnoho textov veľmi povrchne a zameriavajú sa len na vonkajšiu formu a prácu so slovom. Takýchto textov je pravdepodobne omnoho viac a neskúsený tvorca a ani divák (ja som jedno i druhé) ich často nie je schopný na prvý pohľad rozoznať a tak vznikajú nepodarené diela, ktoré vytvárajú odpor k postdramatickému divadlu ešte skôr, ako by sme sa s ním mali možnosť skutočne stretnúť.


Elfriede Jelinek píše pro divadlo velmi hraniční texty, co se týká formy i jazyka. Čím si vás získala právě ona?
Text ma zasiahol práve na všetkých rovinách a úrovniach, o akých sme sa doposiaľ rozprávali. Videnie sveta textu a moje sa vzácne stretli, text nerozvíja dej, ale o to viac sa môžeme zamerať na hlavnú postavu, na jej myšlienky, postoje, názory, pocity, ktoré si nesie životom. Postava nerozpráva kompaktný príbeh, zahlcuje nás slovami, akoby sa nám snažila rozpovedať niečo nevypovedateľného, niečo, čo ju ťaží, trápi a prenasleduje, niečo, na čo slová už nestačia. A preto je úžasné, že si autorka vybrala práve monológ ako formu vyjadrenia. Vďaka tomu nie sme svedkami výpovede na tému, ale sme svedkami pokusu o výpoveď, snahe pomenovať to, čo človeku chýba, prečo sa cíti osamelý, stratený, nešťastný, zúbožený s len zábleskom nádeje. Práve táto snaha chcenia výpovede o nevypovedateľnom, dodáva textu a postave akúsi príchuť optimizmu a nádeje. Vďaka absencii deja sa môžeme zamerať len na postavu stojacu pred nami a jej životnú situáciu. Zaujímajú nás bezprostredné pocity a stavy, v ktorých sa postava ocitá, a nuansy, do ktorých upadá. Som presvedčený, že tento text je veľmi blízky človeku ako takému, pretože ľudský život - to nie je akčný film, je to človek sediaci a stratený, nepochopený vo svete, ktorému nikdy úplne neporozumie.

Na co se hodláte při inscenování jejího Poutníka zaměřit? Která témata vás v něm především zaujaly?
Zameriame sa na to, čo nám text poskytuje a po čom, si myslíme, že volá: na človeka, jeho stav a základnú situáciu. Keď sa pokúsime pochopiť, kto text hovorí, čo cíti a čo by chcel, som presvedčený, že by sa stretnutie tejto postavy s divákmi mohlo podariť!
Tému nájdeme možno v jednej z replík textu, kde môžeme vnímať osamotenie, hnev, vykorenenosť postavy, ktorá by chcela len trochu kľudu a niekoho po svojom boku: „Nemůžu se koneckonců přivázat, ale můžu odejít!“
Zdeněk Janál

Režisér Juraj Augustín
Režisér Juraj Augustín