VÝCHODOČESKÉ DIVADLO PARDUBICE

VÝCHODOČESKÉ DIVADLO PARDUBICE

Inscenace hry Cikáni jdou do nebe Předpremiérové momentky – Cikáni jdou do nebe

Marián Pecko zkouší v Pardubicích S Mariánem Peckem nejen o Romanci pro křídlovku

 

foto Michal Klíma

 

S jarem přichází do Pardubic Marián Pecko

Všechny tři inscenace, které Marián Pecko režíroval v našem divadle, měly premiéru na jaře. Pamatuji si to zejména proto, že jsme často sedávali na naší zahradě a pili kávu, bylo takové to první teplo a s Mariánem taky vždy velmi příjemně. Cikáni jdou do nebe mají premiéru v červnu, takže letošní zkoušení je už téměř letní.

Marián je sice světoběžník, pracuje skoro rovným dílem na Slovensku, Polsku a v Čechách, ale na zkouškách i mimo ně mluví výhradně slovensky. Což je dobrá příležitost oživit moji slovenštinu, rodný jazyk, lety opomíjený. Proto budou následující řádky slovensky. Doufám, že nám ještě rozumíte…

 

Marián, Cigáni idú do neba je zmena v dramaturgickom pláne. Bol to Tvoj titul, alebo s tým návrhom prišlo divadlo?
To bolo tak, že pán riaditeľ Dohnal mi navrhol zmenu titulu, na ktorom sme boli predbežne dohovorení. Zmena nastala z dôvodu odchodu dramaturga Fahrnera z divadla. Zároveň mi ponúkol možnosť inscenovať na Kunětickej hore. Táto možnosť ma zaujímala. Premýšľal som o vhodnom titule a na oplátku som ja ponúkol „Cigáňov“. A boli sme dohodnutí.

Čo je pre Teba väčšia výzva – téma „Cigáňov“, alebo to, že sa titul realizuje v netradičnom prostredí, na Kunětickej hore?
Ako vyplýva z predchádzajúcej odpovede – na počiatku bola Kunětická hora. Rád pracujem a premýšľam o divadle v iných, alebo lepšie povedané v nepravidelných priestoroch. Pripravoval som už predstavenia na námestiach v rôznych mestách, na ostrove, v maďarskej puste, v poľskom amfiteátri, často pracujem v divadelnom šapitó, skúšal som už naozaj kade-tade. Tým nechcem povedať, že mi v divadle nie je dobre. Ale zmena je inšpiratívna a dobre padne.

Aké úskalia so sebou prináša príprava tohoto titulu v prírode, v tom konkrétnom priestore? A aké netušené možnosti?
Neviem. Neviem ešte. Uvidíme. Príroda je príroda. Treba ju rešpektovať. A veriť, že nás príjme. Vstúpime do nej s pokorou. A ona nás možno nesfúkne, ani neodplaví… My jej za to krásne zaspievame. A upraceme po sebe.

Videla som niekoľko Tvojich inscenácií a hudba v nich vždy hrá významnú úlohu. Tvoje réžie mi pripadajú ako hudobné kompozície, cítim v Tebe veľkú muzikálnosť. Napriek tomu si sa k realizácii muzikálu pribral relatívne nedávno, tesne pred hosťovaním v Pardubiciach si režíroval Maľované na skle v Divadle loutek Ostrava. A vlastne sa ani o „Maľovanom“, ani o „Cigáňoch“ nedá hovoriť ako o čistom muzikále. Čo Ťa na týchto tituloch zaujíma? A aké muzikály chystáš do budúcna, ak vôbec...
Áno, muzika. Ale za rovnako dôležitú v divadle považujem výtvarnú zložku, slovo, pohyb, svetlo… Divadlo je umenie, ktoré v sebe spája rôzne umelecké disciplíny, rôzne umelecké žánre. Je mojou prácou ich „zorganizovať“ všetky. Muzika prichádza na pomoc hlavne pri predstaveniach, ktoré putujú do hlavy cez srdiečko. Mám rád hudbu, ktorá hovorí. Hudbu, ktorá mi dovolí neplytvať na scéne slovom. Hudbu, ktorá nesleduje dramatickú krivku inscenácie, ale ju vytvára, alebo ešte lepšie – dopovedáva.V muzikáloch je to trochu iné. Hudba je daná, muzikálová hudba má svoje presné pravidlá, musia byť hity a tak… Zrejme preto som sa muzikálom nikdy intenzívne nezaoberal. Nie že by som ho nectil. To nie. Tlieskam každému poctivému divadlu. Ale muzikál ma nelákal. Na rozdiel od opery, ktorú som už aj robil. Muzikály, ktoré spomínaš, naozaj nie sú klasické muzikálové opusy. „Sklo“ ma bavilo hlavne v úprave Nohavicu, ktorá pokračuje v mystifikácii zbojníka Jánošíka. Táto verzia dokonca tvrdí, že pochádzal z Těšína, a sú tam aj iné sympatické nezmysly. Preto som tento príbeh robil a preto v Ostrave. Na „Cigáňoch“ sa mi páči príbeh – legenda o zlodejovi koní, páči sa mi muzika – rómska muzika a pesničky, osudovosť, téma, možnosť osloviť na spoluprácu Idu Kelarovú. Kadečo. No a na ďaľší muzikál sa momentálne nepripravujem, čo ale neznamená, že žiaden už nikdy nebude…

Podľa toho, čo viem o výprave „Cigáňov“, dá sa očakávať hlboký divadelný vizuálny zážitok. Kde sa v Tebe vzala tá schopnosť preniesť výtvarné umenie na divadelné javisko? Zaoberal si sa niekedy hlbšie výtvarným umením?
Nie. Hlbšie, alebo špeciálne ani nie. Mal som ale šťastie na môjho profesora estetiky, scénografov, ktorý ma učili a dávali mi knižky o výtvarnom umení a scénografii, navštívil som viacero veľkých a významných galérii v Európe a hlavne – prvý človek, ktorý mi rozprával o divadle, bol jeden Tomáš, režisér, ktorý mi pred tridsiatimi rokmi vtrepal do hlavy, že podstatné meno „divadlo“ vzniklo zo slovesa „dívať sa“.

Náš herecký súbor už pomerne dobre poznáš. Čím Ťa prekvapil tentokrát?
Hádam nepoviem nič zlé, keď odpoviem, že neprekvapil. Stále viac-menej tí istí fajn ľudia, talentovaní a pracovití herci, talentované, pracovité a šarmantné herečky.
Prekvapil a potešil ma nový člen súboru Lacko Špiner. Fajn chalan, talentovaný, tvorivý komediant. Výborne.
V inscenácii si vypomáhame mnohými hosťami. Sú to mladí herci z niekoľkých divadiel a hereckých škôl z celej republiky. Cítiš že sa nejak zmenila atmosféra v hereckom súbore?
Zatiaľ ani nie. Nezmenila sa. Tažké to majú naše nové tváre. Cítia zodpovednosť, nechcú sklamať, predviesť sa chcú… Všetko je tak, ako má byť… Ale sú fajn. Všetci a všetky.

Viem, že máš isté skúsenosti s rómskou komunitou, kultúrou, niečím ťa Rómovia priťahujú. Čo to je?
Neviem, či ma nejako mimoriadne priťahujú. Ktorý ako… Tak ako každý, niečim zaujímavý člověk. Zaujímavý hocičím. Na Rómoch ma možno priťahuje ich minulosť.

Aké máš plány do budúcna? Vieš si predstaviť nějaký ďalší titul s týmto divadlom?
Túto sezónu som mierne „prepálil“. Pracoval som veľmi veľa, energie mám v sebe presne do 14. júna. Potom sa odveziem domov a budem oddychovať. V našom dome, za Banskou Bystricou, za jednou dedinou, pri rieke Hron, pod lesom…

Novú sezónu začínam, samozrejme, doma v Divadle na Rázcestí, pokračujem v Komornom divadle Martin, opäť Divadlo na Rázcestí a záver v Opole.
Pardubice? Veľmi rád a vďačne. Možno sa s pánom riaditeľom o tejto téme budeme zhovárať. Rád by som s ním hovoril o novom divadelnom priestore, ktorý sa Vám podarilo vybudovať. Je skvelý a som toho názoru, že pre VČD aj prepotrebný. Po inscenácii Vítězství a po diskusiach o tomto predstavení na webe som presvedčený, že je najvyšší čas prilákať do divadla aj nových divákov… Ako to povedať diplomaticky? Divákov, ktorý si nemyslia, že divadlo ich musí a môže iba baviť, divákov, ktorý nepovažujú divadlo za svojho sluhu, naopak. Majú k nemu dôveru a očakávajú, že sa od neho – od divadla – možu niečo aj dozvedieť. A naučiť. V novom priestore vidím veľkú príležitosť. Bola by pre mňa česť – byť pri tom.

Jana Uherová, Divadelní zpravodaj 6/2008



 Copyright © 2000-2020, VČD Pardubice.  Všechna práva vyhrazena.
 Východočeské divadlo Pardubice, U Divadla 50, 531 62 Pardubice, tel: 466 616 411
 e-mail: vcd@vcd.cz  •  další kontakty  •  správce webu

 Obchodní oddělení, vstupenky, předplatné - tel. 466 616 432, večerní pokladna - 466 616 430, e-mail: obchod@vcd.cz

 
FERMANLOGIN